Gemini 12

Gemini XII

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Gemini XII
COSPAR ID:	1966-104A
Kozmická loď:	Gemini SC12
Nosná raketa:	Titan II GLV (výr. č. 62-12567)
Volací znak:	Gemini 12
Posádka:	2
Kozmodróm (rampa):	Cape Kennedy (LC-19)
Štart:	11. november 1966, 20:46:33,419 UTC
Pristátie:	15. november 1966, 19:21:03 UTC severná oblasť Atlantického oceánu; 350 km severovýchodne od ostrova Grand Turk 24°36′24″S 69°56′12″Z
Trvanie:	3 dni, 22 hodín, 34 minút, 30 sekúnd
Počet obehov:	59
Apogeum:	270,6 km
Perigeum:	160,8 km
Doba obehu:	88,87 minút
Inklinácia:	28,87°
Hmotnosť:	3 762,1 kg (kozmická loď pri štarte) 1 947,24 kg (pri pristátí)
Fotografia posádky
Aldrin (vľavo) a Lovell (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Gemini 11
Kozmonautický portál

Gemini 12 (oficiálne Gemini XII) bol desiaty americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini, ktorému velil veterán misie Gemini 7 James A. Lovell a zahŕňal tri výstupy do otvoreného vesmíru nováčika Edwina „Buzza“ Aldrina, ktoré trvali celkovo 5 hodín a 30 minút. Astronauti tiež dosiahli piate stretnutie a štvrté spojenie s cieľovým telesom Agena.

Misia Gemini 12 znamenala úspešné ukončenie programu Gemini a splnila posledný z jeho cieľov, keď úspešne preukázala, že astronauti môžu efektívne pracovať mimo kozmickej lode. To prispelo k vydláždeniu cesty pre program Apollo, ktorý mal za cieľ pristáť s človekom na Mesiaci do konca 60. rokov 20. storočia.

Posádka

• James A. Lovell, Jr. (2), veliaci pilot
• Edwin E. „Buzz“ Aldrin, Jr. (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

• Gordon Cooper, veliaci pilot
• Eugene A. Cernan, pilot

Podporná posádka

• Stuart A. Roosa (Cape CAPCOM)
• Pete Conrad (Houston CAPCOM)
• William A. Anders (Houston CAPCOM)

Prípravy na let

NASA oficiálne predstavila posádku posledného letu programu Gemini 27. júna 1966. Za veliteľa bol určený spoľahlivý veterán Jim Lovell a na sedadle pilota mal byť nováčik Edwin „Buzz“ Aldrin. Aldrin mal ako člen tretieho náboru astronautov veľký podiel na úspechoch pri prvých pokusoch o stretnutie Gemini s cieľovým telesom Agena, lenže jeho osobnostné charakteristiky boli, mierne povedané, nie celkom štandardné, preto Deke Slayton, ktorý mal okrem iného na starosti výber letových posádok, váhal, či a s kým ho spárovať do posádky. Nakoniec Aldrina ponúkol Lovellovi, ktorý nemal nič proti, a tak sa dvojica stala pôvodne záložnou posádkou Gemini 10. Po leteckej nehode, pri ktorej zahynuli Elliot See a Charles Bassett, však nastali personálne zmeny, ktoré postavili Lovella a Aldrina do ideálnej pozície v hlavnej posádke Gemini 12. Záložnú posádku vytvorili Gordon Cooper a Gene Cernan. Cooper ako jeden z členov legendárnej sedmičky Mercury a veterán misií Mercury-Atlas 9 a Gemini 5 sa sám ponúkol ako náhradník Lovella pri vedomí faktu, že v rámci programu Gemini to bola slepá ulička. Cernana k nemu priradil Slayton preto, lebo po postupnom odchode skúsených astronautov do programu Apollo zostal práve Cernan jediným kvalifikovaným človekom so skúsenosťou s výstupom do otvoreného vesmíru.

Hlavná a záložná posádka misie Gemini 12, 8. september 1966. Hlavná posádka vpredu: Buzz Aldrin (vľavo) a Jim Lovell. Záložná posádka vzadu: Gene Cernan (vľavo) a Gordon Cooper

Ešte pred definitívnym potvrdením letového plánu sa v ňom vyskytlo niekoľko významných zmien. Asi najzásadnejšia z nich sa týkala raketového kresla Astronaut Maneuvering Unit (AMU), ktoré vyvíjalo Vojenské letectvo USA. Vedenie programu pilotovaných letov ale usúdilo, že na takú komplexnú úlohu, akou bolo poletovanie s kreslom okolo kabíny, ešte nedozrel čas. Dňa 23. septembra 1966 tak bolo už inštalované kreslo AMU sňaté z adaptéra Gemini 12. V prvom rade bolo treba prísť na to, či a ako sa dajú vo voľnom priestore vykonávať aspoň elementárne úkony bez toho, aby astronaut skončil na hranici totálneho vyčerpania. Riešenie pritom existovalo, zatiaľ však pri kadencii štartov Gemini nebol poriadne čas na jeho využitie. Nácviky v bazéne sa začali praktizovať v roku 1964 v rámci experimentálneho programu v Langleyovom stredisku a po neúspechu pri výstupe Gena Cernana sa začali dostávať do centra pozornosti. Cernanova poletová evaluácia totiž ukázala, že vodné prostredie relatívne verne simuluje podmienky počas výstupu do vesmíru. Vzhľadom na kadenciu štartov Gemini nebolo možné pre misie Gemini 10 a Gemini 11 zaradiť dostatočný objem výcviku v bazéne, ale aj pri týchto misiách prebiehali poletové evaluácie. Možnosť využiť bazén v chlapčenskej škole McDonogh School pri Baltimore mal až Aldrin. Nácviky začali ešte s kreslom AMU a po jeho vyškrtnutí z plánu potom dostal program výstupu do vesmíru a tým aj Aldrinov výcvik inovovanú podobu. Výstup mal zahŕňať elementárne úkony s dvojminútovými odpočinkovými pauzami. Aldrin vykonal päť veľkých nácvikov v bazéne, počas ktorých duplikoval celý program výstupu od začiatku do konca a na základe jeho pripomienok a poznatkov bol program výstupu príslušne upravený.

Aldrin pri výcviku beztiažového stavu v bazéne, 29. október 1966

Misia Gemini 12 mala v rámci programu Gemini zvláštny status. Pokiaľ pominieme tlak na Aldrina a prevedenie ukážkového výstupu do vesmíru, už samotný fakt, že išlo o posledný let programu a tiež posledný let až prekvapivo spoľahlivej rakety Titan II GLV, dodával celému letu výnimočné postavenie. Na druhú stranu nebolo z tých istých dôvodov úplne jednoduché zaistiť potrebný hardvér. Zásoby náhradných dielov sa tenčili a získavali sa čoraz ťažšie. Hlavný problém ohľadom hardvéru však predstavovala Agena, resp. jej neexistencia. Všetky Ageny sa použili pri predchádzajúcich misiách, pričom dve z nich boli stratené pri haváriách, a pre Gemini 12 jednoducho žiadna nezostala. Na Cape Kennedy sa však nachádzal vývojový a testovací exemplár GATV 5001, ktorý nebol z najrôznejších dôvodov letuschopný. Už po havárii Ageny 5002 začala NASA na konci roka 1965 uvažovať o tom, že by sa 5001 mohla uviesť do plne funkčného stavu a použiť v prípade nedostatku cieľových telies. Bol to ale dlhý proces a hoci GATV 5001 zamierila do továrne Lockheedu v kalifornskom Sunnyvale na prelome novembra a decembra 1965, definitívne sa práce na jej prestavbe začali až v máji 1966. Plne vybavená a funkčná bola táto Agena až v auguste a 4. septembra bola dodaná na kozmodróm. Jej označenie bolo zmenené na 5001R („R“ ako „Refurbished“, čiže renovovaná).

Problém bol aj s nosičom pre Agenu. Rakety Atlas sa vyrábali na objednávku a výrobca Convair nemal žiadne kusy v zásobe. Aj tu sa našťastie našlo riešenie. Najprv vyjednávali zástupcovia Gemini Program Office (GPO) s vedením Vandenbergovej základne, kde sa nachádzal jeden voľný Atlas. Tento nosič však bol prvým z novej série a od typu používaného na vynášanie Ageny sa v mnohých ohľadoch líšil. Navyše sa tento typ ešte nevyskúšal za letu. V rovnakom čase sa tiež trocha zdržal štart jednej z kozmických sond programu Lunar Orbiter. V programe sa tiež používali Atlasy, ktoré sa pre zmenu len minimálne líšili od nosiča Ageny. Program Lunar Orbiter riadilo Langleyovo stredisko, preto GPO požiadala Langley o prevedenie jedného Atlasu pre Agenu výmenou za Atlas získaný z Vandenbergovej základne. Zástupcovia Langleyovho strediska sa nechali presvedčiť a prevzali nový Atlas zo západného pobrežia, zatiaľ čo Atlas pôvodne určený pre Lunar Orbiter teraz čakal štart s Agenou na špici. Tým sa vyriešili problémy s hardvérom pre Gemini 12. S nastupujúcou jeseňou sa v očakávaní štartu 9. novembra tempo príprav stupňovalo. Neobišlo sa to bez problémov. Pokazený zdroj v záložnej jednotke autopilota rakety Titan si vyžiadal odklad štartu o jeden deň. Okrem spomínaného zdroja bola vymenená aj sekundárna sústava gyroskopov na prvom stupni. Pri skúškach ale vyšlo najavo, že ani nový autopilot nepracuje správne, takže výmena sa musela opakovať znova. Štart sa musel odložiť o ďalší deň na 11. novembra.

Priebeh letu

Lovell (v popredí) a Aldrin začínajú svoju cestu k štartovacej rampe v deň štartu

Vzhľadom na relatívne neskorý čas štartu sa v piatok 11. novembra 1966 astronauti Jim Lovell a Buzz Aldrin zobudili až o 10:30 miestneho času. Osprchovali sa a po lekárskych vyšetreniach ich potom čakali tradičné raňajky, ku ktorým sa podával steak a vajíčka. Spoločnosť im robilo desať kolegov astronautov. Následne Lovell a Aldrin vyšli z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a o 12:30 už boli na štartovacej rampe 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Potom sa špeciálne upravenou dodávkou presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Keď sa Lovell a Aldrin vybrali po nástupnej rampe k výťahu, prizerajúci si všimli, že astronauti mali na chrbte zavesené papiere, Lovell so slovom „THE“ a Aldrin s „END“. Všetko prebiehalo bez problémov.

Štart misie Gemini 12, 11. november 1966

Najprv odštartovala o 14:07:59 miestneho času (19:07:59 svetového času) zo štartovacieho komplexu 14 Agena 5001R. O niekoľko minút operátori ohlásili úspešné navedenie na orbitu, hoci sa objavili menšie problémy pri práci motora samotnej Ageny. Misia Gemini 12 úspešne odštartovala 11. novembra 1966 o 15:46:33,419 miestneho času (20:46:33,419 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Cape Kennedy. Päť a trištvrte minúty potom sa už Gemini nachádzala na predbežnej orbite. Po oddelení od nosiča Lovell vykonal krátky rutinný korekčný zážih, ktorým spresnil parametre dráhy lode a potom už začala séria zážihov, ktorá mala vyústiť v rendezvous na treťom oblete. Približne 1 hodinu a 25 minút po štarte radar v nose Gemini zachytil Agenu, v tej chvíli vzdialenú 436 km. Spočiatku všetko prebiehalo normálne, ale asi po hodine začal radar náhle strácať kontakt a prestal dodávať údaje do palubného počítača. Rendezvous bolo v tej chvíli tesne pred TPI, teda vo fáze, kedy sa chystal zážih, ktorý by poslal Gemini z nižšej a rýchlejšej orbity smerom nahor k Agene, v tom momente vzdialenej asi 120 km. Jedinou možnosťou v tom momente bolo vykonávať optické merania vzájomnej polohy oboch telies a vykonávať potrebné výpočty s pomocou manuálneho zadávania dát do počítača. Pre Buzza Aldrina práve nastala veľká chvíľa. V čase 3 hodiny, 5 minút a 48 sekúnd po štarte začala fáza TPI zážihom, ktorý pridal Gemini rýchlosť 6,7 m/s a poslal loď smerom k čakajúcej Agene. Približne po 22 minútach sa radar spamätal a opäť začal dodávať dáta počítaču. Zatiaľ čo niektoré údaje vyzerali relatívne vierohodne, iné nedávali zmysel. Podľa neskorších analýz bola príčinou poruchy zrejme strata hermetickosti v niektorom z kritických komponentov, čo vyústilo do skratu. Lovell a Aldrin tak museli vykonávať rendezvous s úplne zmätočnými údajmi na prístrojoch.

Raketový stupeň Agena z pohľadu z blížiacej sa kozmickej lode Gemini 12, 12. november 1966

V čase 3 hodiny a 45 minút po štarte sa už Gemini vznášala neďaleko Ageny a vzájomná rýchlosť oboch strojov bola nulová. O ďalšiu pol hodinu neskôr mohol Lovell ohlásiť úspešné pripojenie k Agene. V nádržiach systému OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System) zostávalo ešte 67 % pohonných látok. Pätnásť minút po pripojení Lovell opäť odpojil Gemini od Ageny, aby vyskúšal dokovanie za orbitálnej noci. Prvýkrát sa mu pripojenie nepodarilo podľa predstáv – v momente dotyku bola Gemini mierne pootočená, preto v dokovacom prstenci Ageny zachytila ​​nos Gemini iba jedna z troch západiek. Navyše pri Lovellovom pokuse o korekciu nechcela táto západka povoliť a zahanbený „Shaky“, ako sa Lovellovi prezývalo, bol nútený svojou loďou trocha „zavrtieť“. Až na druhýkrát sa mu podarilo napraviť si reputáciu. Po ňom si odpojenie a následné pripojenie skúsil aj Aldrin, ktorý zvládol túto úlohu bez väčších problémov. Potom malo nasledovať vytiahnutie súlodia na dráhu s vysokým apogeom, o čo sa mala prostredníctvom svojho motora postarať Agena. Lenže už v priebehu navádzania na orbitu, približne 140 sekúnd po spustení motora Ageny si operátori všimli fluktuáciu v práci turbočerpadla a zároveň dočasné mierne zníženie tlaku v spaľovacej komore. Nikto nechcel riskovať, že by turbočerpadlo explodovalo počas manévru s pripojenou Gemini, preto astronauti dostali zo Zeme pokyny: „Gemini 12, momentálne je to ‚No-Go‘ ohľadom zážihu primárneho pohonného systému Ageny. Namiesto toho urobíme v čase 7 hodín a 5 minút retrográdny zážih o 16,5 m/s sekundárnym pohonným systémom, aby sme stihli zatmenie.“ Pozorovanie zatmenia Slnka, ku ktorému malo dôjsť 12. novembra, bolo pôvodne v letovom pláne len ako okrajový bod pre prípad, že by astronauti mali chvíľku voľného času. Teraz vďaka nedôvere v pohonnú jednotku Ageny zatmenie poskočilo na zozname priorít vyššie. Podľa pokynov teda astronauti 7 hodín, 5 minút a 6 sekúnd po štarte vykonali pomocou sekundárneho pohonného systému Ageny zážih, ktorý zostavu spomalil o 13 m/s (medzi prvotnou informáciou a diktovaním presných dát o zážihu vykonali špecialisti v riadiacom stredisku korekciu veľkosti zrýchlenia). Lovell s Aldrinom sa potom mohli najesť a ísť spať.

Aldrinovo selfie odfotené počas jeho prvého výstupu do otvoreného vesmíru

Čiastočné zatmenie Slnka pozorované z Gemini 12

Pohľad na južnú časť Floridy, Bahamy a Kubu z Gemini 12 počas 15. obletu Zeme

V čase, keď obaja spali, balistici v riadiacom stredisku prepočítali dráhu lode a zistili, že bude nutná ešte jedna malá korekcia tak, aby sa trajektória Gemini v pravý okamih preťala pásom totality, teda oblasťou, kde dôjde k úplnému zatmeniu. Komunikátor (CAPCOM) na Kanárskych ostrovoch tak Lovella a Aldrina po prebudení zasypal údajmi z prepracovaného letového plánu. Osemnásťsekundové postrčenie tryskami sekundárneho pohonného systému Ageny poslalo súlodie na stretnutie so zatmením. Úplného zákrytu Slnka mesačným kotúčom sa mali astronauti dočkať v letovom čase 16:01:44, pričom tento jav mali Lovell s Aldrinom sledovať iba 8 sekúnd. Starostlivo museli pripraviť fotoaparáty a kamery. Zatmenie prebehlo z pohľadu Gemini presne tak, ako experti predpovedali: „Do zatmenia sme vleteli presne na čas,“ oznamoval krátko po určenom okamihu Jim Lovell. Bohužiaľ sa pre nedostatok času astronautom nepodarilo zachytiť tieň mesačného kotúča na zemskom povrchu, ale napriek tomu to bol pre nich pôsobivý pohľad. Bolo to prvýkrát, kedy bolo možné pozorovať zatmenie z vesmíru. Teraz nastal čas pustiť sa do najdôležitejšieho bodu letového plánu, ktorým boli výstupy do otvoreného vesmíru. Prvá bola na rade SEVA (Stand-up Extravehicular Activity), čiže výstup, počas ktorého mal Aldrin iba stáť na svojom sedadle. Poklop nad jeho hlavou bol otvorený 19 hodín a 29 minút po štarte. Ako prvý bod výstupu bolo odhodenie vreca s odpadkami, čo Aldrin vykonal bez akýchkoľvek ťažkostí. Nasledovalo snímanie hviezd ultrafialovou kamerou v rámci experimentu S-13 a Aldrin tiež sňal a podal Lovellovi kolektor mikrometeoroidov S-10 a niekoľko kotúčikov s rôznymi materiálmi. Okrem toho Aldrin tiež čiastočne otestoval dynamiku pohybu v priestore a presvedčil sa, že na pohyb žiaducim smerom úplne stačí iba neznateľný odraz a nie je potrebné vynakladať takmer žiadne úsilie. Ako Aldrin pri poletovom rozbore poznamenal, bol za SEVA vďačný, pretože tento výstup „na stojaka“ mu pomohol pripraviť sa na ďalšiu činnosť v otvorenom priestore. Poklop bol uzavretý po 2 hodinách a 29 minútach. Prvé Aldrinovo stretnutie s otvoreným vesmírom bolo po všetkých stránkach úspešné. Neuskutočnilo sa síce na dráhe s vysokým apogeom, ako sa pôvodne plánovalo, ale Aldrina aj tak ohromil pohľad na Zem a nebeské telesá. A navyše ho SEVA mentálne aj fyzicky pripravila na veľký výstup, ktorý bol v pláne ďalší deň.

Počas spánku musel CAPCOM posádku zobudiť, aby vykonala neplánovaný preplach palivových článkov. Články bolo treba preplachovať, pretože sa v nich hromadili plyny a voda a tým sa znižovala ich účinnosť. Voda sa zachytávala do dvoch retenčných nádrží označovaných ako A a B, odkiaľ sa odvádzala buď do náustkov, z ktorých astronauti pili alebo sa vypúšťala mimo loď. Lenže to vyzeralo, že nádrže nestačia zachytávať vodu. Práve v priebehu druhej spánkovej periódy začala zlyhávať jedna zo sekcií palivového článku, označená ako B2, a pravdepodobnou príčinou bolo hromadenie vody. Posádka bola inštruovaná vykonávať periodické preplachy asi pri každom oblete Zeme a čo najviac piť. Podľa všetkého stál za problémom pomalý únik kyslíka do retenčnej nádrže B, čo postupne zmenšovalo objem na odber vody. Následne si deliaca membrána „sadla“ na jej dno a tým skomplikovala vypudzovanie obsahu von. Astronauti tak do seba liali kvantá vody. Bohužiaľ, zdalo sa, že to príliš nepomáhalo. Zatiaľ však loď netrpela núdzou o elektrickú energiu, a tak tretí letový deň uplynul bez zmien.

Aldrin pracuje pri Agene v priebehu druhého výstupu, 13. november 1966

V čase 42 hodín a 48 minút po štarte Aldrin druhýkrát otvoril poklop nad svojou hlavou. Nastala chvíľa pravdy – pokiaľ napriek všetkej snahe a detailnej príprave nebude tento výstup úspešný, NASA má veľký problém. Aldrin mal však oproti svojim predchodcom niekoľko výhod. Na povrchu Gemini sa nachádzalo 44 fixačných bodov a chytov, v porovnaní s tým napríklad na Gemini 9 ich bolo iba 9. Aldrin mal tiež k dispozícii dva pútacie popruhy, ktorých dĺžku bolo možné nastaviť od 45 centimetrov až po 1 meter. Popruhy boli upevnené k Aldrinovmu pásu a vďaka nim mohol mať pre manipuláciu s rôznymi objektmi obe ruky voľné. Na zadnej stene adaptéra ho potom čakalo pracovné miesto s úchytmi na nohy, ktoré sa prezývali „golden slipers“ (zlaté papuče). Tie boli nainštalované už na predchádzajúcej misii, ale Dick Gordon sa k ich použitiu nikdy nedostal. Aldrin bol teraz tým, na ktorého ramenách spočívalo úspešné zvládnutie jedného z cieľov celého programu – zmysluplnej práce v otvorenom vesmíre. Rovnako ako pri predchádzajúcom výstupe, aj teraz sa Aldrin najprv postavil na sedadle. Potom sa ľahko odrazil a zachytil sa malého teleskopického zábradlia, ktoré bolo vztýčené po dĺžke prednej časti lode. Ďalším bodom programu bol odpočinok. Štyri minúty po začiatku výstupu sa Aldrin spýtal Lovella: „Máš pre mňa teraz nejakú úlohu?“ „Áno, dve minúty odpočívaj,“ znela odpoveď veliteľa. „Poviem ti, kedy máš zase začať niečo robiť.“ Hoci to v tom okamihu Aldrinovi pripadalo ako strata času, poslúchol. Akonáhle uplynuli dve minúty, upevnil do úchytu za kokpitom kameru a potom začal po malom zábradlí rúčkovať k Agene. Tam sa pomocou popruhu fixoval na mieste a po krátkom odpočinku bez akýchkoľvek problémov spojil Gemini s Agenou pútacím lanom. Naposledy tento úkon úplne vyčerpal Gordona, teraz sa Aldrin ani nespotil. Buzz ešte aktivoval lapač mikrometeoroidov a potom nasledoval návrat späť ku kokpitu, kde sa uskutočnila výmena kamier. Aldrin sa pohyboval pomaly a rozvážne, presne tak, ako to nacvičil v bazéne v Baltimore.

Aldrin počas druhého výstupu

Asi 40 minút po začiatku výstupu sa Aldrin začal presúvať smerom k zadnej časti adaptéra, kde naňho čakalo pracovné miesto. Cesta, ktorá iba pol roka predtým vyčerpala Gena Cernana, bola teraz úplne triviálnou záležitosťou. Na zadnej časti adaptéra Buzz vkĺzol do „zlatých papúč“ a upevnil do držiaka kameru, ktorá mala zachytávať jeho činnosť. Skúsil, ako sa dá pohybovať telom, keď sú nohy fixované v papučiach a potom sa pustil do práce. Pracovné miesto malo podobu dosky s rozmermi približne 76 × 76 cm a boli tu upevnené vzorky potrubia, káblov, skrutky a podobné vybavenie. Aldrinovou úlohou bolo simulovať opravy, uťahovať a povoľovať skrutky, spájať a rozpájať príruby, strihať káble a potrubia, odtrhávať a znova prilepovať pásy suchého zipsu. Na mieste sa mal pridržiavať iba zlatými papučami, potom z nich mal vykĺznuť a rovnakú sekvenciu úkonov vykonať s použitím pútacích popruhov. Aldrin všetko zvládal bez väčších problémov. Zaujímavým postrehom boli preferencie úchytov pre nohy oproti pútacím popruhom. Aldrin v poletovom rozbore dokonca naznačil, že ešte lepší ako nožné úchyty je iba jeden nožný úchyt. Vďaka nemu je možné otáčať telom vo zvislej osi v oveľa väčšom rozsahu oproti fixácii dvoma úchytmi a súčasne zachovať stabilitu. Po pol hodine Buzz opustil svoje pracovné miesto na adaptéri a opäť sa vybral dopredu ku kabíne. Ešte však nebol čas na návrat, pretože Aldrin mal opäť namierené k Agene. Tam sa pripútal popruhmi a na identickej pracovnej doske vykonal podobné úkony ako na konci adaptéra. Okrem iného ale teraz vyskúšal aj momentový kľúč, ktorý bol vyvinutý na použitie v programe Apollo. Aldrin skúšal pracovať s oboma pútacími popruhmi, s jedným popruhom a nakoniec bez akejkoľvek fixácie. Keď sa výstup chýlil ku koncu, Lovell požiadal svojho kolegu, aby očistil jeho okienko, ktoré bolo pokryté jemným mastným filmom a na niekoľkých miestach výhľad znepríjemňovali šmuhy. Keď sa Aldrin vybral späť od Ageny ku kokpitu, Lovell zavtipkoval: „Hej, mohol by si mi tiež vymeniť olej?“ „Vymeniť olej? Hej, jasné,“ poslúchol Aldrin. Zatiaľ čo Buzz čistil Lovellovo okienko, veliteľ jeho prácu ocenil: „Viem, kde by si mohol zohnať novú prácu!“ Predtým než sa znova uložil na svoje miesto v kabíne, Aldrin ešte pozoroval krátke zážihy trysiek systému OAMS. Predchádzajúci letový deň počas fotografovania zemského povrchu začali problémy s tryskami č. 2 a 4. Aldrin teraz hlásil, že ich spaliny sa líšia od spalín ostatných trysiek. Nakoniec, po 2 hodinách a 6 minútach od otvorenia poklopu, Aldrin uzavrel dvere a tým tento prelomový výstup skončil. Počas neho sa podarilo overiť riešenie podstatných problémov a potvrdilo sa, že kľúč k efektívnej práci v otvorenom vesmíre spočíva v starostlivom plánovaní a výcviku, dostatku kotviacich miest a vyhýbaní sa metóde hrubej sily. Tam, kde jeho predchodcov zaplavovali litre potu a dochádzal im dych, Aldrin dokázal meniť svoju polohu v priestore ľahkými pohybmi prstov. Nikdy sa nezadýchal, pričom jeho tep dlhodobo neprekročil hodnotu 130 úderov za minútu, krátkodobé maximum bolo 160 tepov/min., a systém zaistenia životných podmienok tentoraz úplne stačil na udržanie pohodlia v skafandri.

Agena spojená s Gemini 12 pomocou lana počas 30. obletu Zeme

Pre Lovella s Aldrinom to ešte nebol koniec dňa. Ďalším bodom letového plánu bolo otestovanie stabilizácie súlodia pomocou gravitačného gradientu. Dve a pol hodiny po uzavretí poklopu Lovell odpojil Gemini od Ageny. Po skúsenostiach Conrada a Gordona sa posádka tentoraz rozhodla nepoužívať na separáciu motory a nechať sa iba odstrčiť dokovacím prstencom Ageny. Všetko prebiehalo hladko, iba v jednom momente sa spojovacie dacronové lano zaseklo, keď sa nechcel uvoľniť suchý zips v jednom z jeho skladov. Predsa sa použili motory OAMS, ale po ich krátkom bliknutí sa lano rozvinulo na plnú dĺžku 30 metrov. Zostávalo však znateľne prevesené a keď sa ho Lovell pokúsil natiahnuť, začali sa loď aj Agena kolísať a otáčať okolo pozdĺžnej osi. Lovell sa situáciu pokúšal upokojiť, ale príliš mu nepomohol fakt, že okrem trysiek číslo 2 a 4 sa teraz začal zvláštne správať aj motor číslo 8. Lano sa však jemnými zásahmi podarilo napnúť a po hodine snaženia sa formácia ustálila a za ďalšiu hodinu astronauti konštatovali, že pomocou gravitačného gradientu sa celá zostava pomaly stabilizuje. Štyri a pol hodiny po odpojení posádka odstrelila ustreďovaciu tyč dokovacieho mechanizmu, na ktorý bolo lano pripevnené a tým definitívne oslobodila Gemini od Ageny. Za ďalšiu pol hodinu krátky posigrádny zážih poslal Gemini preč od Ageny. Po ďalšom náročnom dni bol čas na jedlo a spánok. Tentoraz však spánok trval kratšie, než stanovil letový plán. Po siedmich a pol hodinách posádku prebudilo volanie CAPCOM-a na sledovacej lodi Rose Knot Victor. „To už je ráno?“ spýtal sa rozospatý Lovell. „No, tak nejako. My tu máme 1:15,“ odpovedal CAPCOM. Tridsať minút spánku sa muselo obetovať kvôli riešeniu spomínaných problémov s palivovými článkami. Bolo treba začať oživovať systémy lode pomalšie, aby sa rozložil nápor na elektrický systém. Po obligátnej údržbe lode aj posádky Lovell s Aldrinom vykonali manéver, ktorým zastavili vzďaľovanie sa od Ageny. Hlavným bodom denného programu bol tretí výstup do otvoreného vesmíru, tentoraz opäť vo forme SEVA, teda výstupu „na stojaka“. Prípravy na výstup však boli trocha uponáhľané. Riadiace stredisko podcenilo časovú náročnosť niektorých úkonov, a tak Lovell s Aldrinom skákali od jednej činnosti k druhej. Nakoniec, keď nastal čas na výstup, astronauti ešte neboli pripravení a preto bolo otvorenie poklopu odložené o jednu orbitu.

Pobrežie Mexického zálivu v Texase a Louisiane pri pohľade z Gemini 12, 14. november 1966

Aldrin v čase 66 hodín a 6 minút po štarte tretíkrát nad sebou otvoril poklop a pomaly sa postavil na svojom sedadle. Najprv odhodil odpad a nepotrebné vybavenie, medzi iným aj hrudný batoh ELSS (Extravehicular Life Support System): „A tu letí ELSS. Navždy stratený,“ komentoval to Aldrin. Hlavnou náplňou tejto SEVA nebolo upratovanie, ale hlavne zhotovovanie fotografií oblohy a zemskej atmosféry v ultrafialovej časti spektra. Aldrin si podľa plánu počas výstupu aj zacvičil. Medzitým mal Lovell drobné problémy v ovládaní lode súvisiace s nesprávnym nastavením inerciálnej platformy. Všetky úlohy sa nakoniec Aldrinovi podarilo splniť, pričom jeho tretí výstup trval 55 minút. Druhou veľkou úlohou tohto dňa bol experiment so senzormi prúdu iónov, kedy sa mala loď natáčať rôznymi smermi. Senzory na dvoch rahnách s dĺžkou zhruba 1 meter mali medzitým snímať tok iónov. Celá záležitosť mala slúžiť na overenie, či je možné týmto spôsobom zistiť polohu lode v priestore. Lenže počas tohto experimentu sa ovládanie lode veľmi skomplikovalo. Motor číslo 8 definitívne vypovedal službu a Gemini tak stratila schopnosť náklonu doľava. Po obede nasledovalo obligátne fotografovanie synoptických, geologických a geografických javov. Tým skončil ďalší deň na orbite. Ani tentokrát nemohla posádka Gemini 12 pokojne spať. Dve hodiny po začiatku spánkovej periódy sa opäť ozval CAPCOM z lode Rose Knot Victor, aby dal astronautom inštrukcie ohľadom stúpajúceho tlaku v kryogénnej nádrži kyslíka. O ďalších šesť hodín neskôr opäť zaznelo Lovellovi s Aldrinom do slúchadiel volanie z Rose Knot Victor. Sekcia palivového článku s označením 1C prestávala dodávať prúd a astronauti ju museli vypnúť, pričom niekoľko ďalších sekcií nepracovalo ani na 50 % svojej kapacity. Energetický systém lode evidentne nebol v dobrom stave a situácia sa pomaly horšila. Dobre na tom nebol ani orientačný a manévrovací systém OAMS, ktorého test ukázal, že okrem motorov 2, 4 a 8 je teraz problém aj s motorom č. 7. Problémy nastali aj s pitnou vodou – nádrž v adaptéri bola prázdna a zásobník v kabíne sa nedal natlakovať, ale nakoniec sa to podarilo. Astronautom zostávalo iba pár hodín na orbite a ešte museli dokončiť posledné experimenty.

Gemini 12 klesá na padáku do vĺn Atlantiku, 15. november 1966

Príprava na brzdiaci zážih začala 90 a pol hodiny po štarte. Kým astronauti začali nastavovať inerciálnu platformu, pripojili do elektrického systému aj dve batérie, aby zdieľali záťaž pri oživovaní systémov s palivovými článkami. Po aktivácii návratového riadiaceho systému RCS (Reentry Control System) v nose Gemini sa ukázalo, že tlak v okruhu A je vyšší, než by mal normálne byť a stále stúpa. Preto pri nastavovaní platformy astronauti použili práve tento okruh, aby spotrebovaním časti paliva tlak klesol. To sa nakoniec podarilo a brzdiaci zážih prebehol presne a bez problémov. Návrat do atmosféry aj v tomto prípade úplne riadil počítač. V čase najvyššieho preťaženia sa vrecko s dokumentáciou, filtrami na objektívy a inými drobnosťami odlúpilo od svojho miesta na ľavej stene, kde držalo vďaka suchému zipsu, a dopadlo priamo medzi nohy Jima Lovella a posunulo sa mu do lona. Lovell sa tak ocitol v nepríjemnej situácii. Pred zahájením návratového manévru totiž astronauti podľa plánu vybrali madlá katapultu z ich úložného priestoru v sedadle a mali ich pripravené práve v lone. Teraz sa Lovell obával, že keď siahne po vrecku, omylom zatiahne za madlo a tým vystrelí seba aj Aldrina do nehostinného prostredia a v ústrety istej smrti. Navyše s tým, ako rástlo preťaženie, vrecko sa posúvalo stále bližšie madlu. Lovell teda len stisol nohy k sebe a dúfal, že všetko dobre dopadne. Ako Lovell podotkol v poletovom rozbore: „Akonáhle sme boli na hlavnom padáku, pozrel som sa dole, či je madlo v poriadku.“ Kolega, ktorý viedol rozbor na to odpovedal: „Keby nebolo v poriadku, pozeral by si sa naň zvonka.“ Kozmická loď Gemini 12 pristála relatívne prudko 15. novembra 1966 o 14:21:03 miestneho času (19:21:03 UTC) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 350 km severovýchodne od ostrova Grand Turk, 4,8 km od stredu pristávacej oblasti a na dohľad od čakajúcich záchranných jednotiek. Už 28 minút po pristátí obaja spokojní astronauti vystúpili zo záchranného vrtuľníka na palubu lietadlovej lode USS Wasp.

Lovell s Aldrinom dokázali počas misie splniť väčšinu letového plánu a doviezť späť dáta a poznatky 12 z celkovo 15 experimentov. Najdôležitejšie bolo zistenie, že výstup do otvoreného vesmíru už viacej nebol prekážkou v ďalšom smerovaní kozmického programu. Napriek tomu, že sa neskôr tvrdilo, že Aldrin sám vyriešil problémy s výstupom do otvoreného vesmíru, nie je to pravda. Išlo o výhradne tímovú prácu, na ktorej sa podieľali desiatky osôb, vrátane Aldrinových menej úspešných kolegov Gena Cernana, Michaela Collinsa a Dicka Gordona. Jedna úloha sa posádke Gemini 12 nepodarila: opäť využiť Agenu ako posunovaciu lokomotívu na dráhu s vysokým apogeom. Zrušenie tejto fázy letu nebolo kvôli posádke, ale vinou technického problému Ageny. Pristátie misie Gemini 12 znamenalo koniec programu Gemini a tímy v rôznych strediskách NASA sa teraz mohli naplno sústrediť na nadchádzajúci program Apollo.

Parametre misie

Spojenie s raketovým stupňom Agena

• Spojenie: 12. november 1966, 01:06:00 UTC
• Odpojenie: 13. november 1966, 20:18:00 UTC

Výstupy do vesmíru

• Aldrin – EVA 1 (Stand-up)
  • Začiatok: 12. november 1966, 16:15:00 UTC
  • Koniec: 12. november 1966, 18:44:00 UTC
  • Trvanie: 2 hodiny, 29 minút
• Aldrin – EVA 2
  • Začiatok: 13. november 1966, 15:34:00 UTC
  • Koniec: 13. november 1966, 17:40:00 UTC
  • Trvanie: 2 hodiny, 6 minút
• Aldrin – EVA 3 (Stand-up)
  • Začiatok: 14. november 1966, 14:52:00 UTC
  • Koniec: 14. november 1966, 15:47:00 UTC
  • Trvanie: 55 minút

Galéria

• 
  Edwin „Buzz“ Aldrin trénuje v bazéne výstup do otvoreného vesmíru
• 
  Jim Lovell (vľavo) a Aldrin si prezerajú letovú dokumentáciu dva dni pred štartom
• 
  Posádka Gemini 12 raňajkuje v spoločnosti astronautov Jacka Swigerta a Edwarda Gibsona v deň štartu
• 
  Lovell (v popredí) s nápisom „THE“ a Aldrin s „END“ kráčajú k výťahu, ktorý ich vynesie ku kabíne kozmickej lode
• 
  Štart raketového stupňa Agena pomocou nosnej rakety Atlas, 11. november 1966
• 
  Štart misie Gemini 12, 11. november 1966
• 
  Raketový stupeň Agena pri pohľade z blížiacej sa kozmickej lode Gemini 12, 12. november 1966
• 
  Úplné zatmenie Slnka pozorované z Gemini 12 počas 12. obletu Zeme
• 
  Aldrin stojí nohami v kabíne Gemini 12 počas prvého výstupu do otvoreného vesmíru
• 
  Severozápadné Mexiko z pohľadu Gemini 12
• 
  Lovell (v popredí) a Aldrin v lodi Gemini 12
• 
  Aldrin počas druhého výstupu, 13. november 1966
• 
  Agena spojená s Gemini 12 pomocou lana počas 30. obletu Zeme
• 
  Pristátie Gemini 12 do vĺn Atlantického oceánu, 15. november 1966
• 
  Záchranné operácie po pristátí
• 
  Spokojní Aldrin (vľavo) a Lovell na lietadlovej lodi USS Wasp

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 12

Externé odkazy

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Gemini 12 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Gemini 12 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (17. díl) (po česky)